Lazar Pavol

Slovensko plné politických paradoxov lieta ako na hojdačke. Dočasná vláda, ktorá mala viesť Slovensko do septembrových volieb bola už vládou v demisii. Dnešné vyhlásenie premiéra Eduara Hegera o jeho demisii sa tak nevyhýba posmeškovaniu a ironizujúcim úškrnom.
Prezidentka SR bude zrejme zostavovať úradnícku vládu, avšak rozhodnutie padne až dnes. Včera avizovala svoj návrat z ceremónie korunovácie kráľa Karola III, predsedovia opozičných strán sa predbiehajú vo vyhláseniach o urýchlení termínu predčasných volieb, akoby ani nemali predstavu čo obnáša ich organizácia a zabezpečenie. Všetci chcú spievať pieseň lahodiacu uchu nespokojného občana, ktorých je vďaka trom rokom úradovania zrejme najhoršej vlády Slovenska neúrekom. Nezaháľa ani predstaviteľ strany Život NS Tomáš Taraba, ktorý nezabudol spomenúť trestnoprávnu zodpovednosť, ktorej by mali byť predstavitelia tejto vlády vystavený. Samozrejme súhlasím, len s rovnakým skepticizmom s akým vnímam demisiu premiéra vlády v demisii (od polovice decembra 2022) posudzujem aj takéto posolstvá od poslancov, ktorí prepašujú do novelizácie trestného zákona o zmiernení trestov spätých s marihuanou aj zmiernenie trestov za hospodársku trestnú činnosť. A ešte pripomínam, že takýto poslanci dorazili do parlamentu aj na kandidátke ĽS Naše Slovensko a ja som žiaľ v čase jej skladania rozhodne nebol proti.
Slovenská politika je plná farizejov, klamárov a podvodníkov. Za ľúbivým obsahom ich posolstiev je málokedy ukrytá úprimná snaha o zmenu.

Dobrou správou je, že definitívne skončila vláda, ktorá mala najnižšiu podporu obyvateľstva v novodobých dejinách Slovenska už v druhom roku svojho pôsobenia. Vláda, ktorej arogancia v čase keď mala ústavnú väčšinu nemala páru a bezhlavo si presadzovala svoje, ktorá prehĺbila dlh SR na úplné maximum, ktorej pôsobenie bolo sprevádzané škriepkami koaličných partnerov a zásadnými rozkolmi v témach, na ktoré nevedeli pripraviť ani seriózny krízový plán. Vláda neschopná riešenia akejkoľvek krízy, nieto ešte tej pandemickej (ktorú však z môjho pohľadu nezvládla väčšina Európy), bojujúca proti korupcii no sama podozrievaná z korupčných prehmatov akými sa stal zrejme aj tento posledný za „skromných“ 1,6 milióna eur.
Ako čerešňu na torte môžem uviesť, že súčasne vláda ktorej najvyšší predstavitelia vrátane niektorých ministrov užívali plagiátorské tituly, čo sa prevalilo počas ich funkčného obdobia. Konkrétnych prešľapov sú desiatky, no na prstoch dvoch rúk nájdem aj nejaké pozitíva, ktoré táto vláda priniesla. Za najzásadnejšie z nich považujem kostrbaté prevedenie príspevku 200€ na dieťa, ktoré paradoxne prešlo len vďaka Kotlebovcom a ktoré stálo za najväčším rozkolom vlády.
Naše deti nie sú len radosťou rodičov, ale aj budúci daňoví poplatníci bez ktorých nebude žiadna budúcnosť, nieto ešte nejaké dôchodky, na ktoré nebude mať kto robiť. Rodinám, ktoré sú základom štátu a spoločnosti sú nepretržite kladené polená pod nohy a či sa nám to páči, alebo nie, aj finančný kalkul mladých ovplyvňuje ich rozhodnutie či založiť rodinu. Podpora zo strany štátu by mala byť samozrejmosťou bez akejkoľvek polemiky.

Zlou správou je, že ani po septembrových voľbách nevidím zásadné možnosti obratu v slovenskej politike a aj keď si časť ľudí vydýchne
po návrate veterána SMERu a Slovensko opustia vládne turbolencie, veľa sa toho nezmení. Bude sa viac hovoriť ľudom „A“, v NRSR sa bude robiť „B“
a v európskom parlamente „C“. Také príznačné pre staronové vládne koalície na čele ktorých stál R. Fico. Alternatíva, že sa podarí uspieť
aj ĽS Naše Slovensko, za ktorou nenájdeme žiadnych oligarchov, či finančné skupiny v pozadí je čoraz menej pravdepodobná. Republika úspešne absorbovala väčšinu voličského potenciálu ĽSNS a moje presvedčenie, že svojím ľahkým otáčaním kormidla na všetky strany sa stáva pokračovateľom SNS, ktorá postupne opustila všetky svoje pôvodné národné nosné témy nemám o čo oprieť. Ukáže to až čas, no tiché dohody s predstaviteľmi SMERu nenasvedčujú, že by tomu mohlo byť inak.
Napokon fenomén bezhrebého zakladania politických strán pre konzervatívneho, či národne uvedomelého občana tiež nenasvedčuje žiadne pozitívne vyhliadky v tomto smere. O tzv. revolucionároch, ktorí snívajú o politike bez politických strán ignorujúc fakt, že takýto druh politického zastúpenia máme v regionálnej politike a aj tak sa títo nezávislí kandidáti zgrupujú v rôznych platformách nápadito pripomínajúcich politické strany sa rozsiahlejšie vyjadrovať tiež nebudem. Pre tých, ktorých oslovilo spájanie A. Danka s ďalšími predstaviteľmi strán ako páni Radačovský (Patriot) , Huliak (Národná Koalícia), Taraba (Život NS), Hrdlička (KSS) a ďalší tiež nemám dobré správy.
Výsledok bude nápadito pripomínať práve spoluprácu tejto poslednej vlády pre rozdielnosť programov a postojov zatienenú chuťou dostať sa do parlamentu. Inak by k ješitnému kapitánovi, ktorý sa schováva za meno najstaršej politickej strany na Slovensku (založená v r.1871 ako národné obrodenie Slovákov vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku, po vojne zakázaná komunistickým režimom a opätovne registrovaná po zakladajúcom sneme v Žiline v roku 1990) nepristáli karieristi, nastrčené kone vlastníkov menších politických strán, alebo komunisti ktorí sa nevedeli nikdy dohodnúť ku komu na kandidátku.

Na záver však môžem uviesť ešte jedno trpké pozitívum. Občas aj motyka vystrelí a voľby možno dopadnú diametrálne odlišne od mojich očakávaní. To najhoršie v podobe vlády má Slovensko už zrejme za sebou a pokiaľ by sa nejakým zázrakom podarilo naprieč Európou otvoriť cesty k téme mierového riešenia na Ukrajine snáď by sme aspoň nadobudli pocit, že už horšie nebude.