Lazar Pavol

Aj ja som sa stal ako mnohí iní súčasťou komisií, prostredníctvom ktorých práve dnes prebieha „Referendum 2023“ ako ho zľudovelo nazývame. Keďže účasť nie je v ranných hodinách vysoká, členovia a zapisovatelia okrskových , či ďalších komisií majú aj dostatok času na prehliadanie článkov, alebo videí z internetu prostredníctvom sociálnych sietí a podobne. Netvorím žiadnu výnimku a tento priestor využívam na písanie tohto článku, v ktorom uvediem skutočnosti, ktoré sa definitívne podpísali, resp. podpíšu pod výsledok referenda.

Referendum iniciovala najväčšia opozičná strana SMER – SD v tichej spolupráci so stranou HLAS a sekundujúcimi menšími stranami ako napr. Republika, či menej známa strana „DOMOV národná strana“ vedená Pavlom Slotom.
Svojím podpisom v petícii za referendum potvrdilo jeho legitímnosť a opodstatnenosť viac než 400.000 občanov SR. V petícii k referendu boli pôvodne uvedené dve otázky, avšak po podnete prezidentky SR a následnom preskúmaní Ústavným súdom bola prvá otázka z referenda vylúčená pre jej nesúlad s našou ústavou. Petičná činnosť bola skutočne aktívna a virálna. Niesla sa v duchu skoncovania s Hegero-Matovičovou vládou, ktorej ľudia mali už naozaj dosť. Napokon nie je žiadnym tajomstvom, že okrem najzarytejších fanúšikov stratila vláda podporu občanov a jej pomyselný Titanic „ešte narýchlo pred potopením“ opustil aj Igor Sulík so svojou SaS. V súčasnosti sa síce prezentuje, akoby s kapitánskym mostíkom nemal nič spoločné a nenesie prakticky žiadnu zodpovednosť za to, že narazili do „ľadových krýh“ svojimi šialenými excesmi, ktoré si mohli bezbreho realizovať aj vďaka vtedajšej Ústavnej väčšine v parlamente, ale snáď pamäť voliča konečne presiahne aspoň dva roky.

Dnes máme teda na stole referendum, v ktorom dostáva občan možnosť vybrať si, či súhlasí s ústavnou zmenou na skrátenie volebného obdobia (akejkoľvek) vlády SR, ktoré budú mať občania v dosahu prostredníctvom referenda, alebo tak budú môcť rozhodnúť poslanci Národnej Rady SR prostredníctvom uznesenia. Na jednu stranu sa tak posilní právomoc občana, žiaľ v nadväznosti aj moc mienkotvorného hlavného mediálneho prúdu a správne položenou, no nezodpovedanou otázkou pre odborníkov ostáva, do akej miery môže priniesť nestabilitu pre všetky nastávajúce vlády. Upletený bič však bude plieskať na všetky strany a iniciátori referenda si sú toho zrejme vedomí. Inak si v skutku neviem vysvetliť, prečo natoľko potrebná kampaň na naplnenie kvóra referenda jednoducho absentovala.. Ešte v novembri ma ani len nenapadlo súhlasiť s vyhláseniami prezidentky SR, ktorej často neviem prísť ani na meno, že referendum sa stalo len prostriedkom získavania preferencií zo strany SMER – SD. Doposiaľ som presvedčený, že prístup prezidentky a médií je k najvyššej forme demokracie – inštitútu referenda doslova tragikomický, no prístup samotných iniciátorov petície za referendum bol pre mňa nesmiernym sklamaním aj napriek tomu, že som si žiadne ilúzie o nich „nemaľoval“.

K prvému precitnutiu došlo, keď som obsadzoval okrskové komisie v okresoch Žilina, Bytča, Považská Bystrica a Púchov. Miestami bol zvýšený záujem o členstvo v týchto komisiách, inde som natrafil na ležérny prístup k politike, či možnosti privyrobiť si. Keď som však zistil, že iniciátori petície, tzv. „petičný výbor“ neobsadzujú nikoho, pochytila ma zlosť.
Napríklad zo 79 okrskových komisií mesta Žilina obsadili len jednu jedinú. A aj tú dokonca prostredníctvom náhodného záujemcu, ktorý sa dočkal kladnej odpovede. Ja som sa nedočkal žiadnej aj napriek tomu, že som na rovnaký kontakt odoslal správu aj s ponukou sprostredkovania záujemcov do komisií, ktorých som už nemal kam umiestniť. Absolútny nezáujem, akoby nebol výsledok referenda pre jeho aktivistov ani len dôležitý a na celú prácu spätú s jeho realizáciou sa jednoducho vybodli. Právo na delegovanie členov mali okrem petičného výboru strany SaS, OĽaNO, Za ľudí a Sme rodina. Z opozície to boli ĽS Naše Slovensko a Smer – SD. 
Z Republiky a SNS sa na mňa individuálne obrátilo zopár ich členov ktorých poznám aj osobne s požiadavkou na obsadenie komisií ich rodinnými príslušníkmi. To je prístup ľudí, ktorí neužívajú prázdne slová. Z ich regionálneho vedenia sa však neozval absolútne nik a okrem ľúbivých výziev a hesiel som sa nestretol so žiadnym reálnym záujmom o úspešné zavŕšenie referenda na nižšej straníckej štruktúre, ktorá bola diametrálne odlišne viditeľná počas nedávnej predvolebnej kampane v (komunálnych a krajských) augustových voľbách.
„Referendová kampaň SMERu sa má spustiť až dva týždne pred 21. januárom.“, chlácholili ma priaznivci Róberta Fica na Nový rok, keď som sa už v kruhu známych kriticky vyjadroval na ich adresu po predchádzajúcich skúsenostiach a do konca roka 2022 som prakticky nezaznamenal nič. Žiadne sprievodné letáky do schránok, žiadne platené reklamné plochy, alebo posolstvá v platených príspevkoch sociálnych sietí. Jednoducho nič. Médiá väčšinou o referende informovali strohými krátkymi vetami, pokiaľ venovali tejto téme nejaké minúty navyše, našiel sa priestor aj na kritiku. Od nich som to však očakával. Že však tromfne celú kampaň SMERu v Žilinskom kraji počítajúcu naozaj len niekoľko billboardov, dva platené príspevky na Facebooku a vyhlásenie v obecných rozhlasoch (ktoré viacmenej realizovali samotní starostovia obcí z vlastnej iniciatívy kvôli nedostatočnej informovanosti ich občanov) prístup regionálneho rádia Frontinus a známej TV TA3 som naozaj nečakal.

Nedostatočná kampaň a ležérny (ne)záujem petičného výboru o úspešné naplnenie jeho cieľov sa spoločne so súčinnosťou obdobného prístupu médií definitívne podpísali pod jeho neúspech. Napokon s nedostatkom členov okrskových komisií sa samosprávy museli popasovať sami, daňových poplatníkov stálo referendum zhruba 10 miliónov eur.
Za zmienku však stojí aj formulácia oboch petícií, ktoré referendu s pádom vlády predchádzali. Ich obsah a následné kroky prezidentky ako aj vyhodnotenia Ústavným súdom sa dali predpokladať. Ak by sme pripustili fakt, že formulácia mohla byť účelovo mierne „deravá“, mozaika vyskladaného cieľa referenda dostáva iný rozmer. Politické body totiž neprináša len platné úspešné referendum. Ale aj jeho príprava v súlade s požiadavkami ľudu, medzi ktorými petícia zaň koluje a rezonuje. Môžeme len nepodložene položiť otázku, či sa za nezáujmom k jeho úspešnému dotiahnutiu skrýva strata bodu dožadujúceho sa prakticky okamžitých predčasných volieb (v takom prípade by sa dal považovať druhý bod ako motivačné pozlátko, ktoré legislatívne umožňuje realizáciu rýchlych predčasných volieb).
Nechcem ani len pripustiť, že by si vedenie SMERu nebolo vedomé bilancie všetkých referend z éry našej samostatnej SR.
Prešlo jedno jediné a aj to len vďaka tomu, že nepretržite k účasti vyzývali občanov politici celého Slovenského spektra počas jeho výkonu vo všetkých sledovaných médiách bez toho, aby niekto akceptoval nejaké moratórium, ktoré napokon v súčasnosti už ani v nadväznosti na referendum nemáme (aspoň podľa jednotlivých odborníkov). Či zaznejú oprávnené otázky členov najväčšej opozičnej strany na ich pracovných regionálnych stretnutiach (ak nejaké ešte realizujú) ohľadne referenda netuším, no pokiaľ vedia kritiku prijímať a reagovať na ňu aj tzv. „extrémisti“ z opozičnej strany ĽS Naše Slovensko na svojich snemoch, snáď to vedia aj tí, ktorí sa hrdo nazývajú „sociálnymi demokratmi“. A snáď by mohol aj niekto z členov pripomenúť vedeniu, že práve SMER nikdy nepodporil hlasovanie za posilnenie štatútu referenda na Slovensku aj napriek tomu, že ho už na pôde parlamentu navrhovali práve Kotlebovci.

Ako to v skutočnosti bolo so „zanedbaným“ referendom 2023 ukáže zrejme až čas. Snáď bude mať článok hlavu a pätu, keďže som ho písal v niekoľkých pokračovaniach počas pôsobenia v komisii. O chvíľu vyrážam odtiaľto na prestávku a idem si splniť svoju občiansku povinnosť na aj ja.
A čo Vy priatelia?