Lazar Pavol

V sobotu, dňa 22.01.2022 sa konal v Bratislave protest priamo pod oknami Americkej ambasády. Protest podporili Kotlebovci, ktorí zabezpečili niekoľko autobusov a rečníkov, ku ktorým sa pridali viacerí občianski aktivisti, ktorí vystúpili súčasne na pódiu s príhovormi (Marek Šoun, Michaela Hornáčková, Kotlár z TV Slovan, či Peter Ružinský).
Cieľom protestu bolo jednoznačné vyjadrenie nesúhlasu s pôsobením Americkej armády na Slovensku, ktoré je predmetom aktuálne rezonujúcej “obrannej” zmluvy. Z protestu som mal však zmiešané pocity, ktorých som sa nemohol zbaviť. Tak sa vám ich pokúsim priblížiť.

Zo Žiliny, Bytče a Považskej Bystrice som ako tomu pravidelne býva zabezpečoval dopravu. V úvode týždňa som rozoslal správy, absolvoval niekoľko telefonátov, prezdieľal pozvánku na Facebooku a ľudia sa postupne nahlasovali. Najvyšší záujem o miesta v autobuse býva pravidelne 2-3 dni pred dňom konania protestu a stalo sa niečo nezvyčajné. Vo štvrtok, 20.01. zverejnila pani prezidentka svoje stanovisko o jej podpore uzavretia dohody o obrannej spolupráci s USA, ktorú navrhuje doplniť o interpretačnú doložku. Som zásadný odporca pôsobenia cudzích armád na našom území, už tobôž dlhodobého (11rokov v tomto prípade) a nieto ešte americkej armády, ktorú viním za mnohé vojenské intervencie, destabilizáciu mnohých krajín a napokon ich chuť opúšťať nadobudnuté základne a letiská poznajú aj Nemci, keďže sa odtiaľ poberajú už od pádu tzv. železnej opony a Berlínskeho múru (1989). Celú situáciu ešte absolútne podčiarkuje razantná eskalácia napätia na diplomatickom poli, ale aj presuny a sústreďovanie vojenských jednotiek v “dosahu” Ukrajiny. Obliala ma vlna nevôle a pridvihlo mi tlak ako pri sledovaní TV spravodajstva hlavného mediálneho prúdu.
Dve hodiny po tomto jej prehlásení však záujem o miesta razantne ustal. Večer už nik nevolal, nepísal, pre istotu som neveriacky reštartoval telefón. Na druhý deň ráno (v piatok) som si vybavil v práci voľno a s kolegami sme sa vyrazili pripomenúť pánovi ministrovi Naďovi do Banskej Bystrice, kde bol na návšteve múzea SNP. Ani po krátkom a o to “srdečnejšom” privítaní a následnom návrate do Žiliny sa nenahlásil nik.

Večer som strávil telefonovaním, opätovným zdieľaním pozvánky a rozosielaním správ, kým som nenavýšil stav obsadenia autobusu. Sobotné ráno ma potešilo rozozvučaním telefónu. S predstavou doplnenia posledných voľných miest som dvíhal hovory a odpisoval. Na moje sklamanie ani následné správy a hovory neboli priaznivé, niektorí prihlásení zrušili účasť s rôznymi ospravedlniami. Schmatol som transparent, termosku s čajom, sadol do auta a šiel na miesto zrazu. Sklamanie prítomných z nízkej účasti bolo zrejmé. Dávalo zlú predtuchu účasti v Bratislave. Keďže sa však takmer všetci poznáme, dobrú náladu a príjemnú atmosféru, ktorá sa vniesla do autobusu už nepoznačil ani fakt, že z Považskej Bystrice nás vyrazilo o 14 menej, než bol predpokladaný počet účastníkov.

700 – 1.200 ľudí pred Americkou ambasádou síce budilo rešpekt, no úprimne, očakávali sme naozaj viac. Vyzbrojení transparentom, bubnom a megafónom za skandovania hesla “Cudzie vojská nechceme!” sme sa vmiesili do davu, kde sme sa už nechali “unášať” rečníkmi, piesňami a pokynmi moderátorky. Plamenné príhovory striedali faktické i apelujúce na pokračovanie v aktivitách presadzujúcich nepodporenie zmluvy.

V dave boli viditeľné rozmanité transparenty s príznačnými heslami, no najvýraznejší bol predsa len ten najdlhší (20 m) nesúci posolstvo nesúhlasu s možným umiestnením jadrových zbraní na Sliači, ktorý bol na záver programu roztiahnutý priamo pred plotom ambasády a pred prezidentským palácom.

Z Bratislavy sme odchádzali spokojní, že sme nelenili a vyjadrili svoj nesúhlasný postoj s prijímaním nevýhodnej a prakticky okupačnej zmluvy. Po dohode s vodičom sme na spiatočnej ceste podporili nákupom chalanov v známom Hollywood Burger v Trnave, ktorí sa vzopreli nariadeniam a stali sa tak známymi po celom Slovensku. Samozrejme že je v tom viditeľný istý paradox, že po proteste proti zmluve s USA nakupovali protestujúci Americké hamburgery, no neboli sme tam z labužníckych dôvodov. Pracovný kolektív na čele s Ivom bojovali aj za gastro-sektor na Slovensku počas obmedzení a nezľakli sa ani represálií, tak sme im šli z vďaky spraviť tržbu.

To, že sa však nedokázal na protest zmobilizovať dostatok (aspoň niekoľko tisíc) ľudí vo mne zostalo vŕtať doposiaľ. Takáto dôležitá a naozaj závažná téma vo mne evokovala zásadne rozdielne predstavy o počte prítomných Slovákoch, z ktorých prevažná väčšina údajne podpísanie zmluvy nepodporuje. Či sa pod nezáujem podpísala frustrácia z reakcie prezidentky, alebo naopak jej návrh o doplnenie interpretačnej doložky upokojil natoľko všetkých už posúdiť naozaj neviem. No každopádne už som za posledné dva roky zorganizoval niekoľko “výprav” a s takouto razantnou stratou záujmu dva dni pred termínom som sa ešte nestretol.
V komentároch som zaregistroval, že bola nedostatočná informovanosť o protestnom zhromaždení. S tým súhlasím, avšak súčasne dodávam, že ani predtým sa razantná kampaň informujúca o plánovaných zhromaždeniach nerobila a účasť bývala 2 – 3 násobne vyššia.

Fotografie z autobusu nájdete zverejnené na sociálnej sieti Facebook v tomto odkaze.

Pavol Lazar